Norky a líšky sú vysoko inteligentné a zvedavé mäsožravé predátory. V roku 1989 BFAW - British Farm Animal Welfare Council ( poradný orgán britskej vlády pre otázky ochrany zvierat) označil tieto zvieratá za divožijúce zvieratá a vyjadril hlboké poľutovanie nad podmienkami, v akých sú chované. Líšky a norky na farmách pravidelne vykazujú známky stresu, trpia stereotypiami, zraňujú sa navzájom alebo si hryzú vlastné časti tela, najčastejšie končatiny a chvosty, u niektorých sa prejavuje kanibalizmus a usmrcovanie vlastných mláďat.

Etológia norka

Vo voľnej prírode norky obývajú brehy riek, pričom jeden norok žije na úseku dlhom 3 - 5 kilometrov. Norky sú tzv. semi-aquatické zvieratá, to znamená, že pre svoj život potrebujú vodu a vodné plochy na plávanie. Klietky na farmách im však tieto možnosti neposkytujú. Etologické pokusy ukázali, že norok držaný v zajatí vyvinie enormné úsilie, aby sa dostal k vode, v ktorej môže plávať. Veľa norkov hynie na farmách najmä v letných mesiacoch na prehriatie organizmu kvôli nemožnosti ochladiť sa. V niektorých rokoch, kedy teploty v lete sú výnimočne vyššie ako priemerne, zomiera až 10 % norkov len na prehriatie organizmu.

Norky na farmách
Norky sú ustajňované v klietkach z tzv. bodového pletiva. Podlahová plocha klietky predstavuje 0,45 m2. Klietky sú uložené v dlhých radoch vedľa seba pod prístreškami. Súčasťou klietky je miska na vodu, krmivo - pomletý kašovitý odpad z hydinární a mäsospracujúceho priemyslu - sa natiera na drôt klietky. Typickým zvukom na farme je neustále škrabanie norkov, ktorí sa pokúšajú ujsť alebo atakovať svojich spoluväznených susedov. Toto správanie divého predátora, ktorý je v prirodzených podmienkach zvyknutý na samotársky spôsob života, je spôsobené vysokou hustotou zvierat v klietkach a stresom.

Tak, ako sa menia módne trendy, mení sa aj dopyt po určitých typoch farebných kožušín. Selektívnym inbrídingom - výberom určitých farebných mutácií norkov a ich príbuzenskou plemenitbou sa dosiahli jednofarebné biele, sivé, modré alebo mahagónové mutanty norkov. Tento genetický výber a neprirodzené príbuzenské kríženie nespôsobujú len upevnenie dedenia farebnej mutácie, ale aj upevnenie a znásobenie genetických porúch. Napríklad jedince umelo "vytvoreného" mutanta Hedlundského bieleho norka strácajú vo veku 30 dní sluch práve kvôli genetickej poruche, ktorá je previazaná s farbou srsti. Jedince mutanta Kráľovského pastelového norka sa rodia s deformáciou krku, ktorá sa nazýva "šraubovitý krk"- opakované pravidelné skrúcanie hlavy a krku okolo svojej osi. Modrý norok Iris trpí oslabeným imunitným systémom, pretože dedične sa u neho vôbec nevyvíjajú obranné bunky tzv. "Natural Killers" zabezpečujúce imunitu. Spomínané farebné mutácie a s nimi spojené genetické poruchy sa v prírode nevyskytujú.

Aký je osud líšok

 
Polárna líška obýva v prírode teritórium veľkosti niekoľko desiatok kilometrov štvorcových. Je to predátor, ktorého základnými životnými prejavmi sú budovanie nôr, norovanie, lov a ochrana teritória. V prírode plní veľmi dôležitú úlohu asanátora, teda konzumenta uhynutých zvierat a lovca chorých kusov malej a pernatej zveri. Na farmách je životný priestor líšky zredukovaný na klietku s plochou 1m2, na ktorom má možnosť urobiť najviac tri kroky. Jej život - obmedzený na ležanie, státie, opakovanú reprodukciu a neurotické pobehovanie po drôtenej podlahe klietky - trvá 3 roky. Mláďatá líšok sa rodia na jar. Skožkované sú obyčajne v novembri. Celý svoj krátky život prežívajú tiež v klietkach na drôtenom pletive. Hlavným problémom u líšok chovaných na farmách je stresom vyvolaný kanibalizmus. Odhaduje sa, že farmári prídu každoročne až o 20 % líščat ešte pred skožkovaním - z tohto počtu polovica úhynu je zapríčinená kanibalizmom.

Vzhľadom k tomu, že zlepšenie podmienok chovu by bolo nákladnejšie ako 20% percentná úmrtnosť mláďat a ďalšie straty spôsobené vyčerpaním z dlhodobého stresu, neurózami a sebapoškodzovaním, sú tieto straty považované farmármi za normálne a ešte stále sa "oplatia".