Medveď hnedý (Ursus arctos) je najväčší všežravec našich lesov. Napriek pozornosti, ktorú oddávna u človeka medveď vzbudzoval, máme len pomerne málo poznatkov o ekológii a etológii tohto druhu u nás. Medveď sa rodí v čase brloženia, teda v zime a kým nie je schopný začať vnímať okolitý svet, zotrváva v brlohu s matkou a súrodencami asi do polovice marca. S matkou zostáva väčšinou po dobu dvoch rokov, spoznáva svet, je hravý ako dieťa, napodobňuje, učí sa. Keď príde čas zrelosti, osamostatní sa a do konca života žije sám. Je to zviera, ktoré žije skryto a osamelo. Stretnúť ho sa podarí len zriedka, pretože je prirodzene plachý. Život medveďa, ktorý trvá asi do 20 až 30 rokov prebieha v pravidelnom ročnom stereotype. Na jar vychádza zo svojho zimného brloha vychudnutý a vyhladnutý a prvým jeho počinom je, že sa ide napiť vody. Hľadá si akúkoľvek potravu, či už rastlinnú (pasie sa na šťavnatej tráve, obžiera mladé výhonky stromov) alebo živočíšnu v podobe uhynutej zveri. Orientuje sa čuchom. Neskôr sa zloženie potravy medveďa vylepšuje a výrazne sa zlepší aj jeho kondícia. Jedinou celodennou starosťou medveďa v tomto čase je poriadne sa najesť, t.j stráviť niekoľko hodín napr. v čučoriedníku, malinisku, potom si oddýchnuť a s plným bruchom poleňošiť, povyvaľovať spráchnivelé pne, vykúpať sa v potoku. Postupne prichádza obdobie ruje. Po nej s ústupom leta a začiatkom jari je najdôležitejšou úlohou medveďa sa dobre vypásť, pretože bez dostatočných tukových zásob by zimu neprežil. Umožňuje mu to dostatok rastlinnej potravy, predovšetkým bobuľovité lesné plody, lesné ovocie, ako aj dozrievajúce obilniny. (Medveď sa živí prevažne rastlinou potravou, konzumuje obilné zrná, plody ovocných stromov, med, mravce, ale aj diviačiu a srnčiu zver občas i hospodárske zvieratá, najmä ovce). S príchodom zimy, keď začne padať prvý sneh, sa medveď utiahne do svojho brloha, ktorý preňho nie je problém pripraviť. Postačia mu mladé smrečiny, zvalený strom, skalný previs. Do brlohu vchádza zadkom a dáva si pozor, aby zanechal po sebe čo najmenej stôp. Po napadnutí snehu je potom dôkladne utajený a ukladá sa na zimný spánok. Ide o stav určitej letargie - polospánku, z ktorého sa môže po vyrušení veľmi ľahko zobudiť. Deje sa tak spravidla v decembri, ale niekedy až v januári. Na jar opäť nastáva ten istý kolobeh. Medvede nežijú dlhodobo na jednom mieste. Ich teritórium sa pohybuje od 2000 – 3000 ha. Väčšinou zotrvávajú na určitom mieste niekoľko dní, týždňov, najmä kvôli potrave a potom migrujú ďalej. Svoje teritórium si značia pachovými značkami, výkalmi, ale najmä záhryzmi na strome, z čoho sa dá odhadnúť aj hmotnosť medveďa. Dospelé jedince sú v priemere ťažšie a väčšie ako samice: samci obyčajne vážia 140 – 320 kg, samice 100-200 kg. Medveď bol v minulosti vždy veľmi rešpektovaným zvieraťom a najmä primitívne národy ho považovali – a ešte aj dnes považujú - za vládcu prírody, napr. tajgy. Uctievali ho ako bytosť s nadprirodzenými silami, ba často ho aj poľudšťovali, lebo niektoré jeho rysy a vlastnosti sa dosť podobajú ľudským. Avšak keď začal rozvoj primitívneho pastevného spôsobu chovu hospodárskych zvierat, stal sa z medveďa nepriateľ chovateľov, lebo napádal ich stáda. Poľovanie, vplyv urbanizmu spôsobil narušenie prirodzenej regulácie a spôsobil to, že medveď takmer v našich lesoch vyhynul. Po 2. svetovej vojne sa stal chráneným druhom s celoročnou ochranou, čím sa u nás podarilo zabrániť jeho vyhynutiu.